O Obci Havranec

Podrobnosti
Návštevy: 72157

            Obec Havranec s celkovou katastrálnou rozlohou 758 ha pôdy sa nachádza v severnej časti Nízkych Beskýd v hornej časti potoka Svidníčanka. Zo severovýchodu hraničí s Poľskom, z juhu s obcou Dlhoňa, zo západnej s Vápeníkom a katastrálne aj s chotárom Kečkovce. Nadmorská výška je 358 m.n.m. a najvyšší bod Pilipivský vrch 700 m.n.m. Členitý povrch chotára tvoria flyšové súvrstvia so súvislými lesnými porastmi predovšetkým buka, brezy, javora, jaseňa a po roku 1950 i novovysadenými porastmi jedle, borovice, smreka i duba.

 

Vznik obce sa datuje okolo roku 1598, no prvá písomná správa uvádza rok 1618 pod názvom Gawriniecz. V urbári Makovického panstva sa spomína pod názvom Gavrianec. V období Rakúsko-Uhorska Kishollód /malý havran/. Od roku 1927 má pomenovanie Havranec. Podľa písomných zdrojov obec bola osídlená Rusínmi z územia Poľska. Medzi prvými usadlíkmi sa spomínajú priezviska Leško, Mihaľ, Hoško, Kačurík, Klin, Cidilko, Cokoda a ďalší. Obyvatelia sa zaoberali chovom hovädzieho dobytka, predovšetkým volov, ale aj oviec a kôz. Častý výskyt medveďov im spôsoboval značné škody. V okolí boli známi výrobou šindľov a Hoško, ktorý bol šindľiarským majstrom. So Šoltésom boli najbohatší obyvatelia v dedine. Ďalej sa spomína mlyn ako aj rybník. Ťažiskom obživy bola práca v lesoch. Podľa archívnych materiálov počet obyvateľov neprekročil 100. V roku 1787 v 8 domoch žilo 58 občanov, 1828 roku 79, roku 1880 81, 1910 77 občanov a roku 1944 bolo v obci 100 obyvateľov. Najpočetnejšia rodina bola Petrovská a Cigľanská. Podľa prapredkov obce, ako aj okolitých dedín sa hovorí, že v obci Havranec bola fara, kde spadali obce Dlhoňa, Svidnička a Vápeník. O určitej hodnovernosti týchto údajov svedčí aj tá skutočnosť, že v archíve sa spomínajú tri cerkvy od vzniku obce, z toho jedna bola murovaná. O jej osude niet žiadnych informácií. Podľa údajov z XVIII. storočia, keď sa v tomto regióne vyskytla cholera v obci Havranec ostali iba tri rodiny. Ťažké ekonomicko-sociálne pomery sa tu udomácnili a tak z dediny odchádzalo veľa ľudí do iných regiónov, ale aj iných štátov. Prvá svetová vojna neobišla ani našu obec. Na cintoríne v Havranci v 8 hroboch je pochovaných 11 vojakov. Po vojne len do USA sa odsťahovalo 13 občanov, nakoľko mimo sezónnych prác pri ťažbe dreva, pálenia uhlia a úzkokoľajky inej pracovnej príležitosti v dedine ani okolí nebolo. V obci žili aj dve židovské rodiny a rodina Lajbová mala aj krčmu. Určitý čas v obci bývala aj jedna rodina Rómov. Poslednými richtármi v obci boli Holovač Ján, Cigľanský Ján, Haladi Ján a Rodák Ján.

            V lete 1944 roku už v katastri obce pôsobili partizáni, ktorým občania poskytovali obživu a informácie o pohybe Nemcov pôsobiacich v obci od septembra 1944. 2. októbra 1944 začali ťažké boje a obec bola oslobodená jednotkami 140. delostreleckej divízie gen. mjr. A.J.Kiseljeva. Takmer všetci občania boli evakuovaní do Poľska nakoľko v Dlhoni a Vápeníku boli nemecké vojská. Obec bola zničená na 95%. V ťažkých bojoch na území obce padlo viac sovietskych vojakov, no známi sú iba Karpenko, Kolobanov, Prokopčuk a Ščur. Na mínových poliach zahynul Andrej Haladi, nezvestný ostal Ján Leľo a následkom zranenia zomrel Ján Bojkas. Ťažké zranenie utrpel Peter Bobočka, ktorému bola amputovaná noha. Ľahšie zranenia utrpel aj Andrej Ozogár.

            Beznádejné pomery sa rozhodli riešiť Peter Bojkas a Andrej Bobočka optáciou do Sovietskeho zväzu /Ukrajina/, ktorí sa so svojimi rodinami v počte 13 osôb tam vysťahovali. Rodina Petrovská z evakuácií sa do obce už nevrátila. Obec v roku 1952 bola pojatá do tzv. Akcií „P“ a 8 rodinám boli postavené murované domy. V tom období veľa občanov za prácou odišlo do Bratislavy a najmä Brezovej pri Karlových Varoch. V rokoch 1970 – 1990 tam žilo dvakrát toľko priamych rodákov a ich deti, ako občanov v obci Havranec.

            Najvýraznejšie sa životné podmienky i kultúrno-spoločenský život občanov zmenil po roku 1960. Do obce už premával autobus ČSAD, napojená bola elektrická sieť a vznikali pracovné príležitosti v závodoch a podnikoch v okrese Svidník. Svojpomocne občania postavili budovu terajšieho obecného úradu a začiatkom roku 1970 bola uskutočnená poľnohospodárska kolektivizácia. Občanom dvakrát týždenne pojazdnou predajňou J – SD boli dovážané základné potraviny. Za povšimnutie stojí aj to, že z priamych rodákov a ich rodín 8 obhájili diplomové práce inžinier, 4 medicíny, 1 doktor práv, 1 doktor sociálno-politických vied, 1 Dr. filozofie /PhDr./ a 5 magistrov. Prvý občan s akademickým titulom bol Ing. Ján Sadiv. Dobré meno obci robia ďalší priami potomkovia tejto rodiny. Prvým predsedom MNV po roku 1945 bol Jozef Leľo, následne Ján Ščerba a tri volebné obdobia Teodor Ščerba. Posledným predsedom MNV bol Ing. Sadiv Ján. Boli to úväzkoví predsedovia. Plateným pracovníkom od r. 1960 do roku 1967 bol Jozef Bilas. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia v dedine došlo k zmene vierovyznania. Z pravoslávnych sa 4 rodiny vyčlenili a prešli na gréckokatolícku vieru a tým aj kostol sa stal gréckokatolícky.

Po roku 1990 necelé dve volebné obdobia starostom bol Ing. Anton Ščerba a tretie volebné obdobie túto funkciu vykonáva RSDr. Jozef Bilas.

            V tomto období sa v obci nachádza 11 domov, z toho sedem trvalo obývaných s 11 občanmi. Priemerný vek dosahuje takmer 70 rokov.